Vďaka svojej prepracovanej štruktúre a sviežemu vzhľadu dodávajú priestoru dojem sofistikovanej elegancie a vzdušnosti. Aj bez pestrofarebného kvitnutia dokážu okázalým šarmom v záhrade vytvoriť pôsobivé, oku lahodiace scenérie. Čo by ste o nich mali vedieť a ako ich pestovať?
Paprade patria medzi najstaršie rastlinné druhy a ich pôvod sa datuje do obdobia pred približne 360 miliónmi rokov. Dnes existuje približne 12 000 druhov papradí a im príbuzných rastlín, z toho je v našej prírode zastúpených okolo 50 druhov. Svojím originálnym zjavom a bohatou paletou zelených odtieňov sú v poslednom období v záhradnej architektúre čoraz viac cenené a žiadané. Impozantné vejárovité listy sú nezameniteľným artiklom v rozvoľnených záhonoch a v štylizáciách prírode blízkeho charakteru. Pre pestrofarebné kvitnúce trvalky vyčaria dokonalé pozadie, vyššie druhy vyniknú ako solitéry pod korunami stromov, zatiaľ čo tie kompaktnejšie sú ideálne na vyplnenie medzier v neformálnych záhonoch či ako doplnok črepníkových aranžmánov. S ľahkosťou vyčaria dokonalú atmosféru a predvedú nádherné divadlo ako vo vidieckej záhrade, tak i v tej modernej.
Historická posadnutosť papraďami
Popularita papradí nie je záležitosťou len poslednej dekády. V období rozmachu priemyselnej revolúcie, koncom 18. storočia, v ovládla Európu skutočná „papraďová mánia“ – tzv. pteridománia. Bol to historický fenomén, ktorý zachvátil spoločnosť vo viktoriánskom Anglicku a neskôr sa rozšíril po celej Európe. Išlo o posadnutosť papraďami, ktoré sa stali symbolom luxusu a bohatstva. Ľudia, prevažne z vyšších vrstiev, začali paprade masívne zbierať z prírody a pestovať ich vo svojich záhradách, čo odrážalo ich túžbu po exotických rastlinách a spoločenskom postavení. Hoci bola pteridománia v podstate módnym výstrelkom, mala aj pozitívny dopad. Viedla k objavovaniu a šľachteniu nových odrôd a výrazne prispela k rozvoju pestovateľských techník, ktoré sa využívajú dodnes. Tento trend postupne odznel, no jeho vplyv a bohaté dedičstvo pretrváva v podobe mnohých kultivarov a rozsiahlych zbierok papradí v botanických záhradách.
Pradávni vládcovia rastlinnej ríše
Paprade, spolu s plavúňmi a prasličkami, patria do veľkej skupiny papraďorastov. Tieto unikátne rastliny sú predchodcami semenných rastlín, a zároveň patria aj medzi výtrusné i cievnaté rastliny. Našej planéte dominovali v prvohorách, kde tvorili rozsiahle pralesy a dorastali do gigantickej výšky až 30 metrov. Zuhoľnatením ich tiel vznikli zásoby kamenného uhlia, ktoré dnes ťažíme ako fosílne palivá. V súčasnosti tvoria podrast lesných spoločenstiev a sú veľmi dôležité ako indikátor lesného prostredia, pri tvorbe humusu a ochrane pôdy pred vysychaním.
Paprade sú nahosemenné rastliny so zložitým rozmnožovacím cyklom. Krátka stonka je premenená na podzemok, z ktorého vyrastajú majestátne listy. Na ich spodnej strane alebo okraji nájdeme výtrusnice (sporangiá) s mikroskopickými výtrusmi (spórami), pričom pôvodné druhy sa množia generatívne pomocou spór a nové odrody vegetatívne delením.
Určite si vyberiete
Síce je trieda papradí mimoriadne rozmanitá a druhovo bohatá, mnohé z našich najpestovanejších a najznámejších druhov patria do radu sladičotvaré. Nájdeš medzi nimi druhy opadavé, ktoré na zimu zhodia listy, ale aj vždyzelené, ktorých dekoratívna hodnota ostáva zachovaná počas celého roka, vrátane zimného obdobia. Nezabúdaj však, že mnohé druhy papradí sú v prírode chránené a určite im nemeň stanovište presunom do tvojej záhrady. V našej bohatej ponuke nájdeš skutočné skvosty s prekrásnym olistením, ktoré sa stanú tým pravým šperkom každého priestoru. Navyše, každá rastlina je označená štítkom s presnými rozmermi a vlastnosťami, čo určite oceníš pri plánovaní a osadzovaní do záhonov.
Krásky vyžadujúce minimum
Ako pri všetkých rastlinách, základom úspešného pestovania papradí je napodobniť ich prirodzené prostredie. Tieto nenáročné rastliny sa cítia najlepšie na miestach chránených pred vetrom, ideálne pod korunami stromov, kde majú príjemný tieň alebo polotieň a stálu vlhkosť. Obľubujú dobre priepustnú, mierne kyslú a vlhkú pôdu. Keďže korene okupujú len plytkú vrchnú vrstvu pôdy, radšej ich nevysádzaj do čerstvo založených záhonov a miest s potrebou okopávania. Dobrou správou je, že sú mimoriadne odolné voči chorobám a škodcom. Nevyžadujú prihnojovanie, no potešia sa nástielke z listovky či ihličia a počas letných horúčav rannej osviežujúcej sprche. Ak na jeseň spozoruješ žltnúce listy, neodstraňuj ich a počkaj radšej do jari. Skvele poslúžia ako zimná ochrana pred mrazom.
Ideálny čas na výsadbu papradí je jar alebo skorá jeseň. Budú tak mať dostatok času na vytvorenie silného koreňového systému ešte pred príchodom zimy. Vysaď ich v rovnakej hĺbke, v akej boli pôvodne v črepníku. Pre celkovú vitalitu a krásu nezabudni do výsadbovej jamky pridať rašelinu, humus a za hrsť rohoviny. Po zasadení prekry povrch pôdy vrstvou drvenej kôry, čo pomôže udržať vlahu, potlačí rast buriny, a zároveň dodá záhonu typickú lesnú atmosféru. Počas prvých mesiacov nezabudni na pravidelné zalievanie a počas zimy v prvých rokoch sadeničky ochráň pred silnými mrazmi nástielkou.
Ako ich vieš používať :
Paprade funkčne radíme medzi trvalky okrasné listom. Sú kľúčovým prvkom pri tvorbe štruktúry záhonu a v závislosti od ich veľkosti im môžeš nájsť strategické umiestnenie. Pri plánovaní ich skombinuj s druhmi s podobnými nárokmi. Vyššie druhy vyniknú ako podrast pod korunami drevín alebo v zadných partiách záhonov, stredne vysoké vyplnia prázdne miesta medzi kvitnúcimi trvalkami a nízke odrody sa často využívajú ako skalničky. Ak chceš, aby tienistý záhon s papraďami pôsobil živo a atraktívne, je dôležité skombinovať ich s kvitnúcimi trvalkami, krami i pestrolistými druhmi. Vďaka nim dosiahneš dokonalú súhru farieb a textúr.
Skvelí spoločníci
● Na jar sa paprade perfektne dopĺňajú s bergéniami (Bergenia) a srdcovkami (Dicentra). Na prekrytie pôdy bude užitočná zimozeleň (Vinca). Pôsobivo vyniknú aj s brunerou (Brunnera), krpčiarkou (Epimedium), alchemilkou (Alchemilla), hluchavkou (Lamium), valdštajnkou (Waldsteinia) či pakostom (Geranium).
● Počas leta vsaď na spoločnosť náprstníka (Digitalis), astilby (Astilbe), jazyčníka (Ligularia) či rodgerzie (Rodgersia).
● Pre jesenný efekt ich skombinuj s prilbicou (Aconitum) alebo s vysokými jesennými veternicami (Anemone).
● Dokonalý vizuálny kontrast vytvoria s pestrou paletou odrôd heuchier (Heuchera) a funkií (Hosta). Spoločné stanovište im vyhovuje nielen vďaka vizuálnej harmónii, ale najmä podobným požiadavkám.
● Paprade sa skvelo dopĺňajú aj s okrasnými krami, ako sú pierisy (Pieris), rododendrony (Rhododendron) a najmä hortenzie (Hydrangea).
Jarný efekt „biskupskej palice“
Paprade skrývajú jeden z najkrajších jarných prírodných úkazov. Ich stočené výhonky, ktoré sa postupne rozvíjajú z podzemkov, vytvárajú fascinujúci efekt, ktorý pripomína biskupské palice, alebo niekomu aj husľový kľúč. Tento vizuálny efekt je pre záhradných dizajnérov veľmi obľúbený. Dodáva záhonom dynamiku a štruktúru a je symbolom začiatku i nového života po chladnej zime. Ako sa výhonky postupne narovnávajú a roztvárajú do plne vyvinutých listov, premenia paprade záhon na zelený, elegantný priestor.
Exotických pochúťky i liečivé byliny
Hoci u nás nie sú paprade známe ako potravina, na Ďalekom východe a v Škandinávii sa mladé výhonky niektorých druhov papradí považujú za delikatesu. Pripravujú sa podobne ako špargľa – po približne 10-minútovom varení alebo vypražení sa podávajú ako príloha. Paprade sa však musia vždy tepelne upraviť, pretože obsahujú enzým tiaminázu, ktorý ničí vitamín B1 a varením sa deaktivuje. Pri zbere je potrebná opatrnosť, lebo niektoré druhy sú jedovaté a iné liečivé. Čaj z listov jazyka jelenieho sa používa na podporu trávenia, obličiek, na zmiernenie horúčky i hnačky a utíšenie kašľa. Podzemok sladiča obyčajného je už od staroveku cenený pri príprave rôznych elixírov a známy aj ako „anjelský sladký koreň“. Pôsobí močopudne, odhlieňuje a uľahčuje vyprázdňovanie. Medzi jedlé druhy patrí napríklad osmunda kráľovská a perovník pštrosí. Nezabudni, pred užívaním akýchkoľvek rastlín na liečebné účely sa vždy poraď so svojím lekárom alebo bylinkárom.
autor článku: Ing. Jana Tomková Jarabincová
